Temistokles' Site

"Dnes máš zaujímavú dumku…" "Hmmm, a také poznáš? Aj malá kvapka dokáže sfarbiť celý oceán?" "Poznám, ale neverím…" Už tomu vlastne neverím ani sám.

Dlhé obdobie pozorujem návyky ľudí, ich voľné chvíle, spôsob trávenia voľného času… Premýšľam. Premýšľam, kam vlastne smerujeme. Premýšľam, o čo nám v živote ide… Premýšľam, ale záver je jediný. Nepáči sa mi, ale je to tak… Vlastne nám nejde o nič. Zmysel svojho života sme nenašli, nehľadáme a hoci sme mladí, hľadať nechceme. "Som skeptik, ak ti to náhodou nedošlo…"

Snažím sa to už hodnú chvíľu pochopiť, akousi zhodou okolností nad touto témou dnes premýšľam akosi viac… Akosi mám chuť svoje pocity vyjadriť. I keď mi je, úprimne, jasné, že nepovedú k ničomu… Dnes mi to došlo.

Prečo sa celý život snažíme dohnať svoju modlu? Máme vôbec nejakú? Máme niečo, čo ľudí spája? Áno, máme! Znie to neuveriteľne, ale tuším som objavil niečo, čo dokáže spojiť celú našu, minimálne, mládež… "You want drugs, boy?"

Osobne mi to príde smutné… Áno, som v tom sám, česť pár výnimkám, ktoré po treťom liečení uznali, že drogy zmysel nemajú, že drogy im len dokonale a zaručene zruinujú celý ich zasraný život… Nie, klamem vám! Nie som v tom celkom sám, stále poznám ľudí, ktorí pri všetkej počestnosti vyhlásili, že drogy v živote nebrali… Zrátam ich s rezervou na prstoch jednej ruky… "Nie, ja nie som feťák! Feťák je ten, čo nedokáže zrátať na prstoch, koľkokrát húlil!"… "Nie, už to zrátať nedokážem,…"

Nie, nemám s drogami osobnú skúsenosť. Ako malý som skúšal fajčiť, nikdy som v cigaretách zmysel nevidel, nikdy som ich nepovažoval za niečo cool… "Buď rád, že nefajčíš, nikdy s tým nezačínaj. Ver mi, viem, čo hovorím…" Nikdy som vo veľkom nefandoval alkoholu. Mám rád pivo, občas vypijem niečo tvrdé,…

"Vyskúšal som všetko, čo si netrebalo pichať…" Smutné. Smutné. Nepríde mi normálne, že človek za jediný večer dokáže v (obľúbenom) podniku stretnúť hneď niekoľko rôznych ľudí, ktorí mu ponúknu drogy. Žiadny ostych, len si vyber… Som znechutený, nenávidím tento svet! Žijeme tento svet preto, aby sme sa mohli uchýliť do iného, vlastného? Asi áno…

"Vstúpil som do miestnosti a nevidel som nič okrem bieleho dymu." "Keď som sa s Tebou kedysi rozprával, mal som piko." "Nedáš si praska?" "Chalani, chcete trip?" … Som znechutený! Už nemám slov, nenávidim tento svet…

Sledujem, spoza otvoreného okna, ako sa vytráca noc, počínajú štebotať vtáky… Nedokážem zaspať, anilen pochopiť, ako je to v túto dobu vôbec možné. Nie, nezvyknem skutočne vstávať takto skoro, pohľad na hodiny oznamujúce 5:30, vediac, že dva dni dozadu sa posúval čas ma skutočne desí. Deje sa niečo neobyčajné?

Asi áno, veď každý moment je neobyčajný, iný, neopakovateľný, stojaci za plnohodnotné prežitie… Práve zaznela vonku siréna — čo to znamená? Niekto mohol mať proste smolu, mohla sa stať nehoda. Alebo… alebo mohol byť niekto príliž netrpezlivý na to, aby čakal na prechode, aby čakal v kolóne áut a rozhodol sa nenápadne obísť predpisy. Ale v túto skorú hodinu? … Práve prechádza okolo prvá ranná šalinka. Kto na ňu nastúpi? Prečo?

Kam sa vlastne všetci tak neskutočne náhlime? Skutočne nás baví tento stresujúci život? Ide nám o to, aby "sme sa mali lepšie"? Máme sa však akokoľvek lepšie, keď svojou prácou strávime väčšinu dňa? Následne sa sami sebe vyhovárame, že na svojich známych, blízkych, priateľov, rodinu nemáme čas? Dúfame v kvalitne prežitý život? Dúfame, že na dôchodku si odžijeme svoj kúsok šťastia? Akosi tomu prestávam veriť, akosi nadobúdam dojem, že nechceme, akosi sa mi zdá, že jediné, o čo nám ide, je stráviť svoj život honbou za modlou — peniazmi, vzdelaním, spoločenskou pozíciou, či sexom, vlastne čímkoľvek. Napadá ma otázka, či nás takýto život napĺňa… Áno nás, pociťujem, že tento problém mi vôbec nie je cudzí. Kam vlastne smerujem? O čo mi v živote ide? Čo chcem dosiahnuť? Ide mi vôbec o to, aby som niečo dosiahol? K čomu to bude dobré? Na čo mi to kedy bude?

Existuje psychologická teória tzv. syndrómu vyhasnutia (burnout). Osobne som o niečom podobnom počul vlastne len nedávno — pojednáva o účinkoch stresu na jednotlivca v dlhodobom hľadisku. Príde mi až smiešne a zároveň smutné, že po každom sa pri nástupe do práce požaduje dobre zvládať stres. Ako je možné zvládať stres? Stres sa, ako zisťujem, zvládať vlastne nedá. Človek dokáže navonok ostať chladný, ale všetko sa to niekde v ňom kumuluje a raz to proste musí von. Skôr, či neskôr… Je potom otázne, ako takáto explózia skončí. Možno si to odnesie niekto blízky, možno to človek psychicky nezvládne a pristúpi k násiliu na sebe samom, možno to vyrieši zmenou… Zmenou toho, čo robí, zmenou svojej každodennej periodickej činnosti, zmenou návykov, … či zmenou v zmysle tom, že sa na starosti pokúsi zabudnúť návratom k prírode.

Len niekoľko dní dozadu som čítal veľmi zaujímavý článok, rozhovor s hlavným vývojárom nášho univerzitného informačného systému. Keď si odmyslím časť rozhovoru obsahujúcu (zaslúžené) chvály o geniálnosti celého kolosu, zaujme ma hlavne jeho záver. Záver, ktorý sa akosi úplne odklonil od pôvodného smerovania dialógu a obrátil sa k jedinej otázke — čo je momentálnym "snom" jeho hlavného vývojára. Mnohí by asi sotva odpoveď v podobnom duchu očakávali. Mne osobne však jej posolstvo prišlo veľmi hlboké. Spomínaný človek netúži po peniazoch, ani po sláve, ani po spoločenskom uznaní… Túži po jedinom — vziať na plece pušku a ísť sa túlať lesom. V zápätí ešte dodáva, že čo by v živote chcel je už len to, aby sa jedného krásneho rána zobudil, vypol počítač, vykašľal sa na internet a už sa k nim nikdy nevrátil. Ostáva však stále pri zemi a dodáva, že vie aj to, že to nikdy nebude možné.

Ak ste sa dočítali až sem (Áno, ten počet písmen je neskutočne vysoký, veď kto by mal na to čas, všakže? 8) ), asi by sa patrilo pridať pár slov, prečo tento text vlastne vznikol. Včera som zažil niekoľko výnimočných situácií, skôr okamihov z rozhovorov, ktoré ma presvedčili, že takto to vlastne ďalej nemôže fungovať. Pre mnohých tých, čo toto čítajú sú počítače a internet oddychom, miestom každodenného relaxu. Áno, takto som to skutočne donedávna vnímal tiež. Môj život sa však jemne zmenil. Presunul som na novú školu. Žiadna zmena? Ale kdeže… Vlastne sa môj život zmenil od základov. Nastúpil som na "kolej", nik ma do ničoho nenúti, všetko je na mne, mojej (ne)zodpovednosti a mojom svedomí. Neexistuje človek, ktorý by ma za niečo mohol karhať. Rovnako sa zmenila omnoho podstatnejšia vec. A to môj voľný čas. Dávno sú preč doby, keď si človek šiel do školy posedieť na šesť hodín, pokecať s priateľmi a šiel spokojne domov (prípadne na "birko" a domov :) ). Nechcem otravovať detailami, takže len v skratke. Môj rozvrh mi de facto zaberie celý týždeň. Nie, nepíšem o hodinách v každom dni, píšem o hodinách, ktoré ten celý deň trvajú. Verte mi, tie neskutočné osemhodinové maratóny dokážu človeka neskutočne "vypnúť".

Uvedomil som si však jednu vec. Čo vlastne robím celý deň? Ak práve nesedím za nejakým počítačom v škole, či nesedím za "notasom", či nepočítam akési priblblé matematické kraviny, z ktorých mi väčšina nikdy nič nebude platná? Vlastne takmer nič :(. Občas vypadnem s priateľmi niekam posedieť, niečo popiť, ale čo je hlavné, mať kontakt s niekým živým. To je vlastne vec, ktorá mi poslednou dobou začína hodne chýbať, škola sa stala neprekonateľne neosobnou. Študuje nás príliž mnoho na to, aby sme mali šancu niekedy sa rozumne spoznať. Preto si veľmi cením tých pár ľudí, ktorí nikdy neodmietnu stráviť niekde vonku večer, poobedie, ráno, vlastne neodmietnu… Spoznal som tu niekoľko veľmi výnimočných ľudí, o mnohých ľuďoch, čo som poznal, som spoznal, že sú výnimoční. Ak to náhodou niekedy niekto z nich bude čítať, týmto by som im chcel vlastne poďakovať za to, ako veľa mi dali, dávajú a hádam dajú :). Neskutočne mi na nich záleží, len ja idiot svoje city neviem vyjadriť :(.

Ako som tak po sebe zbežne toto "hafo" písmen prebehol, uvedomil som si dve veci. Celé to vyznelo hodne pesimisticky. Ale asi to tak aj malo byť (nie, neverím v osud). Zároveň som práve pochopil prínos všemožných internetových denníčkov, ktoré nikto nečíta. Možno je aj toto správne. Nikdy som nemal potrebu niekomu sa vnucovať a už vôbec nie so svojimi problémami. Náhodou by niekomu na mne záležalo a ešte by sa začal trápiť kvôli niečomu, čo sa ho netýka a nedokáže mi s tým pomôcť. Z tohto dôvodu mi tento semi–anonymný spôsob príde fajn. Ak má niekto náladu, možno si to prečíta, možno to po prvej vete zabalí, ale čo na tom vlastne záleží.

Vonku sa konečne rozvidnelo, zapínam internet, postujem tento počin a odhodlane sa odchádzam vonku prejsť, verím, že bude krásny deň :–)…